Celý príbeh Delmas

Bol február 1991. Pre záhradníčenie, ktorému sme sa začali venovať hneď po
nežnej revolúcii, biedne obdobie. Tak sme zavolali na inzerát:

Hľadáme predavačov na predaj ručne vyrobených šperkov na Karlovom moste.

Sympatická doktorka Křenová nás tak vrhla do centra turistického ruchu, kde
v porevolučnom kvase prúdili ohromné davy západných turistov. Zvedavých na
svet za železnou oponou a magickú Prahu obzvlášť.

Čo sme predávali? Malinké domčeky z dreva, ručne vymaľované ako vidiecke
chalúpky alebo domčeky zo Zlatej uličky. Predávali sa buď s očkom pre zavesenie
na krk, alebo s háčikmi ako náušnice.

Mrzlo až trešťalo. Bola to snáď jediná zima, akú pamätáme v Prahe, kedy sa okolo
pilierov Karlovho mosta začal tvoriť na veľkých plochách ľad. Nemali sme žiadne
zázemie, len malý stánok. Striedali sme sa pri predaji a v obchôdzkach.

"Obsluhovala som španielsku kráľovnú," povedala mi Eva s rozžiarenými očami,
keď som sa raz pretlačil späť k nášmu stánku. Naozaj. Po moste prechádzala
španielska delegácia a zastavila sa práve u nás.

A ako sme sa od drevených náušníc a predavačov zo stánku na Karlovom moste
dostali ku kabelkám a vlastným obchodom?

Kuriózne. Kúpili sme si kožený batoh z prírodnej kože značky PIMA, z Třebechovic
pod Orebem. Lenže smola - v prednom vrecku sa nám otvorila fixa a urobila na
prírodnej koži veľkú škvrnu. Žene bolo zničeného batôžka veľmi ľúto a tak som si
ho vzal a jej kúpil ešte jeden, taký istý.

Pod naším predajným pultíkom tak viseli dva navlas rovnaké batohy.

A - na naše prekvapenie - sa čím ďalej viac ľudí pýtalo nie na tie úžasné malinké
domčeky na pulte, ale na tie dva kožené batohy pod ním. Koľko stoja, kde sme
ich zohnali a tak. Turisti by si ich hneď kúpili - aj s našim olovrantom a so škvrnou
od fixky na tom prvom.

Sezóna na Karlovom moste končila, prežili sme nielen krutý február, ale celú krásnu a
rušnú jar, horúce leto. Skúste stáť na Karlovom moste bez slnečníka v auguste od
deviatej do deviatej.

 Po turisticky veľmi živej jeseni prišla zima a naša zamestnávateľka dostala nápad
- vyskúšať prvé vianočné trhy na Václavskom námestí.

Pracovali sme pre ňu, ako bolo začiatkom deväťdesiatych rokov zvykom, na
živnostenský list a dostávali sme tak len províziu z predaja, nie mzdu. Zatiaľ čo
Karlov most nám s pultíkom 50 x 60 cm prinášal slušnú obživu pre oboch, na
Václavskom námestí so stánkom 2 x 2 metre sme za deň zarobili sotva 30-40 Kč.
Stáli sme tam v treskúcej zime medzi stánkami, kde predavači vyvolávali dodnes
nezabudnuteľné "GRRRROG, ČAAAJ, PUUUNČ, VAAAA ...... RENÉÉÉVÍÍÍNOO!" a
naša bilancia večer bývala vždy záporná.

Po asi štyroch dňoch s nulovými tržbami sme si povedali - a dosť! Skúsime
predávať tie batohy, keď sa tak páčili.

Nasadol som na ranný autobus 4:00 a o 6:30 som sa už prechádzal po námestí v
Třebechoviciach a hľadal adresu prvej súkromnej firmy v tomto meste s výrobou
koženej galantérie. Žiadne databázy, zoznamy samozrejme neboli, snívať sme mohli
aj o telefóne - pevnej linke, ak dnes ešte niekto tuší, čo to je.

Našiel som firmu v zastrčenej ulici, v chátrajúcej budove. V miestnosti sa kúrilo
kachľami, a pri strojoch o dosť starších, než boli oni sami, sa hrbili sedemdesiat až
deväťdesiat ročný zamestnanci. Tí ešte pamätali remeslo aj prácu spred Februára
48 a boli ochotní riskovať a ísť pracovať k "súkromníkovi".

Privítal ma pán Zubr, vo svojom typickom modrom plášti typu vedúceho
Mototechny, a ochotne ma previedol "továrničkou", vtedy skôr dielňou.

Nakúpil som 10 prírodných a 6 čiernych batohov vzor PM 66 - nič iné ani nešili – a
išiel som späť do Prahy. Cestou som počítal, komu všetkému tento rok nadelíme
pod stromček batoh, keď určite ani jeden nepredáme.

No, vystúpil som na Florenci, prišiel na Václavák, vybalil batohy na stôl. Prvý sme
vypchali, vybavili cenovkou a zavesili na horné brvno stánku. Do večera sme snáď
ani čakať nemuseli, batohy nám ľudia brali pod rukami. Domčeky si ani nevšimli.

Takže ráno opäť o 4:00 smer Třebechovice, s veľkým ruksakom a späť
s dvojnásobnou dávkou. O 14:00 Florenc, a večer opäť vypredané.

Takto som jazdil do Třebechovic každý deň až do Vianoc, pod ťarchou batoha
a dvoch obrích hokejových tašiek som raz na stanici v Hradci skoro skolaboval. Ale
Vianočné trhy boli pre nás úspešné, len naša zamestnávateľka trochu bledla závisťou.

Po Vianociach sme si oddýchli, predávali ďalej domčeky-náušnice
na Karlovom moste a plánovali, že náš úspech zopakujeme na Veľkú noc.

 

Lenže chybička krásy, v Česku sa úspech neodpúšťa. Aj keď sme si
včas stánok zarezervovali - pre seba a vlastný, naša šéfka sa dohodla s usporiadateľom
trhov (bývalým eštébákom), aby nám stánok neprenajímal. A to tesne pred začatím
akcie, kedy už sme mali dohodnutých predavačov a nakúpený tovar.

S pani šéfkou sme sa tak rozišli v zlom a riešili, čo ďalej. Jediné miesto, kde sa dal
tiež prenajať stánok, bola ulica V Kotcích. Vtedy bola plná stánkov s oblečením,
aké sa dalo vídať pri kolotočoch a na pútiach. Tiež stánkari boli naskrz svetskí,
spoločnosť značne vyberaná.

Ale čo sa dalo robiť, niekde sme nakúpený tovar predať museli. A ono sa darilo.
Stále sme pracovali štýlom - ja prvým ranným spojom za dodávateľmi pre
tovar autobusom či vlakom, žena s vozíkom na stánok. Popoludní som doviezol
tovar a keď sa dalo, odišiel som ešte na Suchdol, kde som súbežne skúšal študovať
lesnícku školu. A večer späť ku stánku a domov.

Bývali sme na Karlovej ulici, takže to s tým vozíkom, vzhľadom na našu mladosť a
entuziazmus, ako-tak šlo.

Kamarát z lesníckej fakulty sa ma raz spýtal: "Prečo nepredávaš na lepšom
mieste?" Ja na to: "Tak mi ho zožeň." No a on nelenil a začal obchádzať majiteľov
domov na Kráľovskej ceste a pýtať sa, či by nám neprenajali miesto v prejazde do
ich dvora. Vtedy takých predajov vo vjazdových dverách bolo plno. Po pár dňoch
prišiel, napätý v tvári a vyrukoval: "No niečo som ti našiel. Ale nie je to miesto na
stánok, ale obchod. Zájdi si za majiteľom. "Vytiahol papierik s menom a
telefónnym číslom a ja som vytreštil oči. Michael Kocáb, Karlova 12, tel. 222...

To, že je voľný obchod hneď vedľa nášho bytu na Karlovej 14, bol menší dôvod na
úžas. Ten väčší bol samozrejme z toho mena. Kocáb bol absolútnou celebritou.
Poradca Václava Havla, triumfálny odlet balónom s posledným vojakom Červenej
armády, Bonton...

Dlho sme nepremýšľali a vydali sa za ním. Predstavili sme sa ako študenti, čo si
chcú na prázdniny prenajať obchod, ponúkli cenu a za deň bola podpísaná zmluva
od konca júna do konca septembra.

Tak sme začali zariaďovať našu prvú predajňu. Niečo sme kúpili na inzerát z vtedy
najobľúbenejšieho média - inzertných novín Annonce, niečo sme vybrali v
železiarstve u Rotta, ďalšie poličky zostavili zo skla a plastových spojok. Za 14 dní
sme mali vymaľované, svetlá svietili (o kolaudácii, remeselníkoch, architektovi či
akýchkoľvek službách sme vôbec nemali ani potuchy).

Otvorili sme 28. 6. 1992 o 21 hodine.

Nejako sa nám zdalo, že už je všetko hotové a ľudí bolo na ulici dosť, tak sme
jednoducho otvorili dvere ... A už sa nezastavili. V ten deň sme za tri hodiny predali
 viac, ako dnes v obchodných centrách za celý deň.

 

Celé leto sa predávalo o sto šesť. Dokonca sme mali už vlastné auto a mobil - taký ten
päťkilový. Kým v predajni stáli za pultom naši kamaráti z vysokej školy, my so ženou
sme deň čo deň jazdili po českých krajoch a kupovali všetko, čo mali vtedajší
výrobcovia skladom. A mali toho dosť.

Vtedy boli len štyri firmy centralizovanej postkomunistickej výroby. Kozak so svojimi
štyrmi odštepnými závodmi, Gala so štyrmi závodmi a v Prahe firma OPUS a Prodex.

Všetky podniky šili za socializmu kožené výrobky hlavne na západ za dumpingové
ceny, aby mali komunisti zdroj valút. Vďaka tomu dostávali kvalitný materiál,
stroje a tiež spätnú väzbu západných odberateľov, takže kvalita výroby koženej
galantérie bola na svetovej úrovni.

Vtip bol v tom, že nikto v Československu si netrúfol tento tovar ponúkať tiež v
tuzemsku. Hovorili tomu exportné súbehy - vždy ušili o 2-3% výrobkov viac, keby
súdruh kapitalista reklamoval o milimeter dlhší steh, aby promptne dodali
bezchybný kus. A týchto nádherných kufrov, tašiek a batohov mali aj v roku 1992
továrne plné sklady.

My sme ten tovar ukázali západným turistom a tí nám trhali ruky - o maržiach
západných obchodníkov a cene koženého tovaru tam sme nemali potuchy. Predávali
sme tak tovar, ktorý sa zdal Čechom nedostupný, ale Nemcom či Američanom
pripadal rovnako lacný ako české pivo.

Najkurióznejšia bola naša služba platba kartou. Do dvoch tisícok to šlo. Stačilo
prejsť kartu "žehličkou" - ručným strojčekom na odtlačok karty na účtenku. A
skontrolovať podpis, maximálne prejsť papier so zoznamom odcudzených kariet s
formátom jednej A5. Ale pri drahších čiastkach sme museli transakciu autorizovať.
Telefonicky. Ale telefón v predajni nebol, investovať ďalších 60 000 Kč do ďalšieho
pätkilového mobilu sa nám nechcelo. Tak predavači chodili autorizovať do
telefónnej búdky na ulici. A keď bola obsadená alebo rozbitá, čo bolo skoro stále?
Najčastejšie utekali do Klementína, kde sa väčšinou dovolali. So zákazníkovou
zlatou kartou, tak behali predavači po ulici, zatiaľ čo zákazníci trpezlivo čakali pri
pokladni a rozprávali sa s ďalším predavačom či zákazníkom.

Tri veľmi úspešné mesiace uplynuli, s pánom domácim sme si podali ruky na ďalšie
štyri roky. A kúpili do predajne ten päťkilový mobil.

Za pol roka, na jar 1993 sa nás jeden pán, taký obchodník s teplou vodou, opýtal:
"A u Havlov v Lucerne by ste obchod nechceli? Je to tam len na rok, za rok budú
robiť Havlovci veľkú rekonštrukciu." A my sme povedali, trochu ako Forrest Gump,
keď mal kupovať nejaké akcie s jablkom - "Tak jo".

No a na Vodičkovej už na tú rekonštrukciu Lucerny čakáme od 28. 6. 1993.